Manifest Komunistickey Strany
„Zväz komunistov medzinárodná robotnícka organizácia, ktorá vo vtedajších pomeroch mohla byť pravda, len tajná, poverila podpísaných na zjazde usporiadanom v novembri 1847 v Londýne, aby vypracovali podrobný teoretický i politický program strany určený pre verejnosť. Tak vznikol tento Manifest, ktorého rukopis putoval niekoľko tý dňov pred februárovou revolúciou[p1] do londýnskej tlačiarne. Najprv ho uverejnili po nemecky a v tomto jazyku vyšiel najmenej v dvanástich rôznych vydaniach v Nemecku, v Anglicku a v Amerike. Po anglicky vyšiel najprv v Londýne roku 1850 v časopise Red Republican v preklade miss Heleny Macfarlanovej a roku 1871 najmenej v troch rôznych prekladoch v Amerike. Po francúzsky najprv v Parí i krátko pred júnovým povstaním roku 1848, najnovšie v newyorskom Le Socialiste. Pripravuje sa novy preklad. Po poľsky vyšiel v Londýne krátko po prvom nemeckom vydaní. Po rusky v Ženeve v Šesťdesiatych rokoch. Do dánčiny ho preložili tie skoro po jeho prvom uverejnení
Akokoľvek sa zmenili pomery v posledných dvadsiatich piatich rokoch, všeobecné zásady rozvinuté v tomto „Manifeste” sú vcelku aj dnes úplne správne. Tu a tam bolo by treba po opraviť jednotlivosti. Praktické použitie týchto zásad, ako vyhlasuje sám Manifest, bude všade a vždy závisieť od historicky daných okolností, a preto sa nekladie obzvláštny dôraz na revolučné opatrenia navrhnuté na konci druhého oddielu. Toto miesto by dnes v nejednom ohľade znelo ináč. Vzhľadom na nesmierny rozvoj veľkopriemyslu v posledných dvadsiatich piatich rokoch a na to, ako spolu s ním vzrástla stranícka organizácia robotníckej triedy, vzhľadom na praktické skúsenosti najprv z februárovej revolúcie a ešte oveľa viac z Parížskej komúny, kde mal proletariát prvý raz dva mesiace v rukách politickú moc, je dnes tento program miestami zastaraný. Komúna predovšetkým dokázala, že „robotnícka trieda nemôže jednoducho prevziať hotový štátny aparát a uviesť ho do chodu pre svoje vlastne ciele” (pozri: „Občianska vojna vo Francúzsku, Prevolanie Generálnej rady Medzinárodného robotníckeho združenia, nemecké vydanie, str. 19.” kde je táto myšlienka širšie rozvedená). Okrem toho je samozrejme, že kritika socialistickej literatúry je pre dnešok neúplná, lebo siaha len po rok 1847; aj stanovisko komunistov k jednotlivým opozičným stranám (kapitola IV), i keď je v základných črtách podnes ešte správne, jednako v jednotlivostiach zastaralo u preto, že sa politická situácia úplne zmenila a historický vývin odstránil zo sveta väčšinu. spomínaných strán.
No Manifest je historickým dokumentom a necítime sa oprávnení niečo na ňom meniť. Niektoré neskoršie vydanie hbude azda môcť výjsť s predslovom, ktorý by preklenul vzdialenosť od roku 1847 podnes; toto vydanie nás zastihlo tak nečakane, že sme na to nemali kedy.
Londýn 24. júna 1872
Karol Marx, Fridrich Engels
Prvé ruské vydanie „Manifestu komunistickej strany” vyšlo v Bakuninovom preklade začiatkom šesťdesiatych rokov v tlačiarni „Kolokolu”. Západ mohol vtedy v ňom (v ruskom vydaní „Manifestu”) vidieť iba literárnu kuriozitu. Dnes by bol takýto názor nemožný.
Na akej obmedzenej oblasti sa vtedy (v decembri 1847) rozprestieralo proletárske hnutie, ukazuje najjasnejšie záverečná kapitola „Manifestu”: Stanovisko komunistov k rôznym opozičným stranám v rôznych krajinách. Chýba tu práve Rusko a Spojené štáty. Bola to doba, keď Rusko bolo poslednou veľkou zálohou všetkej európskej reakcie, keď vysťahovalectvo do Spojených štátov pohlcovalo prebytok európskeho proletariátu. Obe krajiny zásobovali Európu surovinami a boli zároveň odbytišťami jej priemyselných výrobkov. Teda obe boli vtedy, tak či onak, pilierom existujúceho európskeho spoločenského poriadku.
Ako sa to odvtedy zmenilo! Práve európske prisťahovalectvo umožnilo v Severnej Amerike obrovský rozvoj poľnohospodárskej výroby, ktorá svojou konkurenciou otriasla veľkým i malým európskym pozemkovým vlastníctvom v samých jeho základoch. Okrem toho umožnilo Spojeným Štátom ťažiť tak energicky a v takom rozsahu zo svojich nesmiernych priemyselných zdrojov, že to v krátkom čase musí zlomiť doterajší priemyselný monopol západnej Európy, najmä Anglicka. Obe okolnosti pôsobia spätne v revolučnom zmysle i na Ameriku. Malé a stredné pozemkové vlastníctvo farmárov, základ celého politického zriadenia Ameriky, pozvoľna podlieha konkurencii obrovských fariem: súčasne sa v priemyselných oblastiach po prvý raz rozvíja masový proletariát a závratná koncentrácia kapitálov.
A čo ešte Rusko! Za revolúcie rokov 1848 - 1849 videli nielen európski panovníci, ale aj európski buržuovia v ruskej intervencii jedinú záchranu pred proletariátom, ktorý sa ešte len prebúdzal. Cár bol vyhlásený za hlavu európskej reakcie. Dnes je vojnovým zajatcom revolúcie v Gatčine[1] a Rusko je predvojom revolučného hnutia v Európe.
Úlohou „Komunistického manifestu” bolo vyhlásiť neodvratný zánik novodobého buržoázneho vlastníctva. V Rusku však vidíme popri rýchlo rozkvitajúcom kapitalistickom podvode a ešte len vyvíjajúcom buržoáznom pozemkovom vlastníctve väčšiu polovicu pôdy v spoločnej držbe roľníkov. Vzniká otázka: môže ruská otčina - táto ináč už silne podlomená forma prvotnej spoločnej držby pôdy - prejsť bezprostredne vo vyššiu, komunistickú formu spoločnej držby? Alebo naopak, musí najprv prejsť tým istým procesom rozkladu, ktorý je príznačný pre dejinný vvin Západu?
Jediná dnes možná odpoveď na túto otázku je: ak sa stane ruská revolúcia signálom proletárskej revolúcie na Západe, takže sa obe budú navzájom dopĺňať, môže sa terajšie ruské spoločné vlastníctvo pôdy stať východiskom komunistického vývinu.
Londýn 21. januára 1882
Karol Marx, Fridrich Engels